Zhrnutie roka 2018 prichádza trochu neskôr než je zvykom z minulých rokov. Mám pocit, že túto vetu opakujem v každom jednom zhrnutí, ale musím povedať, že to opäť bola jazda.
Nielen cestovateľská, ale aj pracovná.
Cestovanie
Aj keď som v minuloročnom reporte naznačila, že by rada cestovala menej intenzívne, nejak sa to opäť zvrhlo. 🙂
Steaky už nieeee
Nový rok sme privítali v Uruguaji, kde sme strávili 10 týždňov. Keďže od Vianoc až do začiatku karnevalu je mesto vyľudnené a všetci dovolenkujú, je takmer nemožné zohnať ubytovanie mimo mesta za normálnu cenu, rozumej pod 100 € za noc. Radovala som sa ako malé dieťa, keď sme našli tento vidiecky hotel uprostred ničoho.
Tešili sme sa grandiózny karneval, ktorý mal začať na konci januára a tomu bol prispôsobený odchod do ďalšej destinácie. Konečne prišiel 26. január, 3 hodiny sme stáli v preplnených uliciach Montevidea a čakali na začiatok karnevalového sprievodu. Po prečítaní článkov o tom, že karneval je najdlhší na svete som čakala neskutočnú párty v uliciach, no opak bol pravdou. Bola to skôr pokojná prehliadka alegorických vozov, ktoré prichádzali s 20 minútovými rozostupmi.
Okrem toho sme jedli veľa steakov a nikdy som si nemyslela, že nebudem chcieť steak dlhšiu dobu vidieť ani zdiaľky a že sa odhodlám stravovať celý mesiac vegetariánsky.
Viva Colombia
Na začiatku februára sme prileteli do Kolumbie a usadili sa na 3 mesiace v Medellíne. Kolumbia ma úplne dostala. Svojimi ľuďmi, nádhernou španielčinou, rozmanitosťou.
Najskôr sme pracovali z coworkingu Selina v časti El Poblado. Po 3 týždňoch mi preplnené Poblado začalo liezť krkom a presťahovali sme sa do pokojnejšieho Laureles. V coworkingu La Casa Redonda sa nám dokonca podarilo vybaviť si malú kanceláriu.
Kolumbia ma dostala:
- cez víkendy sme spoznávali Medellín,
- okolité mestečká a dediny,
- prvýkrát som sa ocitla aj na pacifickej strane, keď som víkend v domčeku na pláži v dedine Huina, ktorá je dostupná iba loďou,
- letela som týmto miniatúrnym lietadlom, ktoré som chcela skúsiť, odkedy ma úplne dostal seriál Narcos,
- navštívili sme nádherné Salento a Cocora Valley,
- nachvíľu sa zahrali na Palomu a Diega a zbierali kávu,
- odskočila som sa pozrieť do štvrte Comuna 13, ktorá bola kedysi najnebezpečnejšie miesto na svete a dnes vďaka turizmu prosperuje,
- vydali sme sa po stopách Pabla Escobara, pozreli si štvrť, ktorú založil, väzenie La Catedral, jeho hrob, strechu, kde ho zavraždili a stretli sme sa s jehom bratom.
Pomaly sa začal blížiť návrat do Európy a premýšľala som, čo ďalej. Na Slovensko sa mi vracať veľmi nechcelo, tak si vravím: “Čo vymýšľaš, vždy si chcela žiť v Portugalsku, teraz máš možnosť, tak prečo tam nejdeš?”. A bolo rozhodnuté.
Posledné dni sme strávili pri dedine Girardota v colivingu Coconat. Majiteľ Roberto je Talian, takže nás 3-krát denne čakalo na stole výborné jedlo. Zrazu som sa nemusela starať o varenie alebo upratovanie a jediná vec na programe bola práca alebo relax. Do colivingu by som chcela ísť aspoň na týždeň aj v tomto roku.
Začiatkom mája sme odleteli na Floridu do Fort Lauderdale, dokončili posledné veci a vybrali sa plaviť po Karibiku. Druhýkrát, odkedy pracujem na voľnej nohe, som sa sa ocitla úplne offline.
Počas plavby sme zastavili v Mexiku, Belize, Hondurase a na Kajmanských ostrovoch, ktoré boli zo všetkych 4 asi najbizarnejšie. Len si predstavte, že presuniete Veľkú Britániu do Karibiku a obyvatelia sú trochu opálenejší.
Hello Európa!
Po 8 mesiacov za oceánom sme na konci mája prileteli do Európy a z jetlagu sme sa spamätávali 4 dni prechádzkami po Štokholme a pri pozeraní Netflixu do 3:30 ráno.
Porto ma privítalo sychravým počasím a teplotou okolo 10 stupňov. Mala som pocit, že toto je zlý sen, pretože na Slovensku bolo v tom čase už pomaly leto. Chcela som sa prechádzať, tráviť čas na nábreží, prepchávať sa koláčmi, piť kávu, víno, ísť na festivaly … no mohla som akurát tak sedieť doma alebo v coworkingu a veriť, že sa to zlepší.
Nezlepšilo sa to ani po 3 týždňoch a na festivale NOS Primavera, ktorý bol v júni, som mala na sebe 3 vrstvy a tancovali sme s Gabkou v pršiplášťoch.
Odskočila som si nachvíľu aj na Slovensko, pretože ma čakali prednášky v Košiciach a Bratislave.
Workoholické leto v Porte a nečakané rozhodnutie
Navštívila som rodinu, stretla sa narýchlo s kamarátmi a začala som si uvedomovať, že Porto je síce skvelé, ale chýbajú mi práve hlbšie vzťahy s ľuďmi.
Aby som nerozmýšľala nad hlúposťami, rozptýlenie som najčastejšie hľadala v práci. V lete, keď sa väčšina ľudí sťažuje na uhorkovú sezónu, sa zo mňa stal čistý workoholik. Postupne mi to celé prerástlo cez hlavu a prejavilo sa na nespavosti.
Po X prebudeniach, kedy mi hlavou neprestávali víriť myšlienky, som cez deň nemala energiu a nemohla sa poriadne sústrediť. Aby toho teda nebolo málo, začala som sa budiť na pocity úzkosti, že meškám s prácou a ako budem cez deň zasa fungovať. Vždy som sa snažila nejak upokojiť, že musím zaspať.
Vtedy som si spomenula, že skúsim pred spaním meditáciu. Párkrát som meditovala ešte v Kolumbii, ale bez nejakého efektu. V aplikácii Headspace som si pustila rýchlu 10-minútovú meditáciu a zaspávala každý večer pri upokojujúcom hlase. Asi po týždni som prvýkrát prespala celú noc až do cca 6 rána.
- Počas leta som strávila pár dní vo Valencii,
- prenajala som si skúter a celý víkend roadtripovala po portugalskom pobreží,
- stihla roadtrip po Francúzsku, Andorre, Španielsku, až do Porta
- a urobila zásadné rozhodnutie, že sa v septembri vrátim na Slovensko.
Po 3 rokoch na Slovensku
„Everything happens for a reason“ a Portugalsko, kde som túžila žiť od roku 2012 mi ukázalo, ako mi chýba Slovensko, moji kamaráti a blízki. Moje rozhodnutie podporil fakt, že som si za 4 dni zmazažovala parádny byt v Ružinove.
Minulý rok som si dala cieľ vytvorenie jednej základe, odkiaľ budem cestovať. Keby mi v tom čase niekto povedal, že to bude Bratislava, asi ho strašne vysmejem. Napriek tomu, som spokojná, že môžem rozprávať po slovensky, že mám blízko ľudí, ktorí ma podržia, keď to najviac potrebujem.
Cestou do Bratislavy som si ešte urobila rýchlu zastávku s kamarátmi na Malorke a s jedným batohom sa presťahovala do nového bytu.
Na narodeniny, ktoré už 10 rokov oslavujem v zahraničí, som cestovala do Kyjeva a Černobylu. Nachodili sme desiatky kilometrov, užívali si skvelé jedlo a drinky.
Milujem teplo a vôbec nie som zimný typ, čo vidieť aj teraz, keď už o druhej poobede zaspávam. Je však jedna vec, ktorá mi v teple tie 3 roky chýbala – sauny a wellness. To si vynahrádzam posledné týždne veľmi intenzívne a takmer každý víkend cestujeme na nejakú saunovačku. Napríklad v Tatrách počas krásneho jesenného víkendu.
Dokonca som sa vďaka tomu dostala konečne prvýkrát do Chorvátska, no nie k moru, ale na pohraničné lazy. Znie to ako sci-fi, no až po cca 40 krajinách prišla rada aj na Chorvátsko.
Pred koncom roka som stihla ešte výlet do Malmo a Kodane, nasať hygge atmosféru pred šialeným pracovným decembrom.
Práca
S jedlom rastie chuť a keď som videla, ako mi od januára rastú obraty, motivovalo ma to makať a outsourcovať ešte viac. Nastavila som si s ľuďmi reporty, vysvetlila, ako budeme spolupracovať a musím si zaklopkať, ale zatiaľ nám to spolu ide.
Iste, keď som hľadala nových ľudí, stretla som sa s kadečím. Ešteže mám po ruke Copyscape a na okopírované popisy produktov, za ktoré som mala zaplatiť 70 eur neskočím.
Od začiatku freelancovania som s klientmi komunikovala iba online, no zistila som, aké dôležité sú pravidelné stretnutia face to face a aký efektívny môže byť hodinový brainstorming s celým tímom v kancelárii.
Novým spoluprácam som sa počas roka vyhýbala, radšej som sa sústredila na čo najlepšiu robotu pre súčasných klientov. Keď ma niekto priamo oslovil, vytvorila som si zoznam otázok a pred každou spoluprácou ich poslala. Za celý rok som dostala odpoveď 1x a získala tak veľmi efektívne sito.
Cez leto som začala uvažovať nad prechodom z práce na voľnej nohe na reálnu firmu s procesmi a ľuďmi na full time. Aktuálne mám vymyslený koncept, urobila som si one page business plan a verím, že túto challenge v roku 2019 dotiahnem do úspešného konca.
Postupne som písala stále menej a sústredila sa na strategickejšie veci a manažovanie projektov. Tento kreatívny pohľad sa dosť líši od samotnej tvorby obsahu a celkom ma to chytilo.
Možno aj preto ma blogovanie ako také prestalo baviť. Viac ma bavilo tvoriť iné typy obsahu než články – písala som scenáre, s animátorom sme vytvorili niekoľko videí, s grafičkou zasa infografiky.
Nuž, asi platí, že obuvníkove deti chodia bosé. Stále mám na Google Drive rozpísané asi 4 články, no časom ma nejak prešla chuť ich publikovať. Uvedomujem si, že pri práci pre klientov netreba zabúdať na budovanie osobného brandu. Nejdem si sypať popol na hlavu, pretože si za to môžem sama, no verím, že budúci rok budem mať väčšiu motiváciu.
Konečne sa mi podarilo byť v Európe počas CopyCampu a bolo to dosť dobré. Nejde ani tak o nejaké zásadné know – how, ktoré by som sa naučila, ale podobné eventy sú pre mňa veľmi motivačné. Preto sa chcem v blízkej budúcnosti prihlásiť na ďalšiu podobnú konferenciu.
Splnila som ciele na 2018?
- vytvorenie novej základe – ÁNO
- nájsť zahraničného klienta – ak sa počítajú Česi, pre ktorých píšem po anglicky, ÁNO
- spolupracovať pravidelne aspoň s 2 ľuďmi – ÁNO, dokonca spolupracujem až do 7
- zabehnúť 300 km – NIE, iba slabých 100 km. Sú to trápne výhovorky, ale v kopcovitom Medellíne to akosi nešlo. V Porte som behala častejšie, no celkovo slabota.
Ciele na rok 2019
- transformácia z freelancera na firmu
- zúčastniť sa aspoň 1 konferencie o contente
- zabehnúť konečne tých 300 km
- jesť menej mäsa (max. 2x týždenne)
- navštíviť Kanadu (prvýkrát si dávam za cieľ iba jedinú destináciu, pretože aj tak nemá viem, že opäť pobehám niekoľko ďalších krajín)
- produktívna práca v colivingu (vyzerá to na Mokrin House v Srbsku, po ktorom pokukávam už od minulého leta)
Opakujem si to každý rok, no po skúsenosti s nespavosťou v lete budem ešte viac dávať dôraz na rovnováhu medzi prácou a relaxom.
Mám pocit, že minulý rok som sa až príliš snažila každému vyhovieť, pomôcť, byť k dispozícii, nechať sa ovplyvniť negativitou, riešiť to, čo aj tak neviem ovplyvniť, až som úplne zabudla myslieť na seba.
Nie, nie nie, takto to už nebude. Zapla som intenzívny filter na negativizmus a myslím viac na seba.
Už pár mesiacov si dávam piatky off od práce a venujem sa sebe – čítam, prechádzam sa a robím to, čo mi robí radosť.
Snažím sa byť aspoň 1 deň v týždni offline.
Aký bol rok 2018 pre ďalších freelancerov a podnikateľov?
Tu je niekoľko reportov, ktoré som si prečítala.
- Peter Chodelka
- Števo Polgári
- Zuzana Veselá
- František Szabó
- Milan Pichlík
- Jiří Rostecký
- Josef Kroupa
- Miloš Lácha
- Mário Rožeský
- Tomáš Zdražil
- Zbyněk Buřival